Vlčica- časť 6

3. března 2011 v 16:00 | Deara |  Vlčica
takže konečne sa mi podarilo dokončiť ďalšiu časť k vlčici, no snáď vás nebude nudiť :)


Sedela som pod stromom a čakala na Akiho a Snowa, ktorí sa šli napiť k rieke. Popri tom som pozorovala Stona, ako sa hrá s vĺčatami. Zase boli v presile, ale nepripojila som sa k nim ako minule. Síce som sa Stonovi nevyhýbala, ale ani som nevyhľadávala jeho spoločnosť. Od nášho rozhovoru ubehli štyri dni, ale ani jeden z nás sa k nemu nevrátil. Obaja sme sa tvárili, že je všetko ako predtým. Ale nebolo. Cítila som, že sa niečo zmenilo, aj keď som nevedela presne čo. Zo zamyslenia ma vytrhli bratia, ktorí ku mne pribehli.
"Ideš?" spýtal sa Snow, keď som nevstávala. Prikývla som a postavila sa na nohy. Dnes som mala strážiť s Akim a Snowom. Ako sme sa vzďaľovali od svorky, náš krok plynule prešiel do behu. Po niekoľkých kilometroch sme sa zastavili, aby sme si rozdelili územie, ktoré sme mali strážiť. Všimla som si, že moja časť je najmenšia a najľahšia, ale nechala som to tak, pretože mi to nestálo za hádku. Aj tak by nepriznali, že zvládnem to čo oni. Rozbehli sme sa každý svojím smerom.
Bežala som nočným lesom s nastraženými ušami, aby my nič neuniklo. Keď som bola na mieste, na chvíľu som sa započúvala do nočného ruchu. Hľadajúc nebezpečenstvo som vetrila na všetky strany, ale les sa zdal pokojný. Znova som sa rozbehla.
Čas pre mňa plynul veľmi pomaly. Behala som po obvode svojej časti. Tam kde sa dotýkala s Akiho a Snowovou som cítila ich vôňu, ale ich časti boli tiež pokojné. Žiadny cudzí vlci, medvede ani ľudia neohrozovali našu svorku. Napriek tomu som pre istotu zabehla do stredu územia. Nič. Cestou späť som nehlučne ako tieň minula stádo srniek, ktoré ani nezdvihlo hlavu od pastvy. Ako som bežala trávou, labky sa mi zmáčali večernou rosou.
Keď som sa vrátila na okraj na hranici svojej časti na mňa čakal Snow. Dobehla som k nemu a zakňučala otázku: "Stalo sa niečo?"
"Nič zvláštne," upokojil ma, "Aki len stretol nejakého tuláka, ktorého odprevádza, takže si musíme rozdeliť jeho územie." Prikývla som a pozorne zavetrila. Vo vzduchu sa vznášala slabá Akiho vôňa zmiešaná s vôňou neznámeho vlka.
" U teba je všetko v poriadku?" spýtal sa po chvíli Snow.
Zase som prikývla. "Všade je pokoj."
Už som sa otáčala na odchod, keď ma zastavil: "Počkaj!" Pozrela som sa naňho. "Je všetko medzi tebou a Stonom v poriadku?" spýtal sa. Všimol si niečo? Nezdalo sa mi, že by som sa k Stonovi správala inak ako obyčajne, len som s ním trávila o trochu menej času...
"Všetko je v pohode. Prečo?" Vlastne všetko medzi nami bolo fajn, len sme vedeli, že ten druhý pred svorkou niečo tají...
"Nič len tak...všimol som si, že si mu nešla pomôcť s vĺčatami ako obyčajne," vysvetlil
"Aha," vydýchla som si, že len to, "len sme mali ísť na tú stráž a vieš aké sú vĺčatá...nepustili by ma." Dúfala som, že podľa mojej vône nezistí, že klamem.
"Aha," povedal tentoraz Snow. "Asi by sme sa mali vrátiť k stráženiu." Prikývla som a doprevádzaná jeho zamysleným pohľadom zmizla lese.
Čas teraz plynul rýchlejšie, lebo som sa stratila v úvahách. Nebolo by lepšie kebyže sa o tom so Stonom porozprávam? Bála som sa že by to potom mohlo byť horšie. Na stráženie som sa už nevedela sústrediť a sotva som si všimla kedy prišiel Aki.
Videla som sovu, ktorá sa vracala z lovu a vedela som, že noc sa pomaly končí. Šero dňa sa pomaly prebúdzalo k životu a zotieralo hviezdy. Zívla som si. Z toľkého behania som bola unavená, ale nie na toľko, aby som mohla dúfať, že sa mi nebude nič snívať. Posledná hviezda zapadla a prišiel deň. Naša stráž konečne skončila. Rozbehla som sa ku skalám a na polceste stretla Snowa, takže k stromu, pod ktorým sme posledných pár dní spávali, sme dobehli spolu. Svorka už spala. Keď sme sa k spánku ukladali aj my, dobehol aj Aki. Do nosa ma udrel pach jeho krvi a uvidela škrabance a uhryznutia. "Čo sa stalo?" spýtala som sa a došla k nemu. Ako to, že som si nič nevšimla?
"Menšia potýčka s tým tulákom. Nič vážne," odpovedal pokojne. Rany skutočne nevyzerali hlboké a podľa Akiho vône som vedela, že tulák dopadol horšie a už sa tu neukáže...
Jazykom som začala čistiť jeho rany. Aki sa neodtiahol, len Snow z polospánku niečo neurčito zamrmlal. Keď som skončila, Aki poznamenal: "Mali by sme zobudiť Halla." Na dennú stráž stačil len jeden vlk, pretože väčšina lesa aj tak spala s ľudia boli príliš hlučný, aby sme si ich nevšimli. Aki veľavravne pozrel na svoje rany a Snow už spal, takže nemilá povinnosť zobudiť Halla pripadla mne. Pozrela som na sivohnedého vlka spokojne spiaceho pod neďalekou skalou. Podišla som k nemu a jemne do neho strčila ňufákom, ale Hall len nespokojne zavrnel a spal ďalej. Cítila som sa trochu previnilo, že ho musím zobudiť. Ale čo som mala robiť? Strčila som do neho o niečo silnejšie a potichu zavrčala.
"Čo?!" vyštekol na mňa.
"Už je deň, máš stráž," vysvetlila som rozospatému Hallovi.
"Aha," povedal a konečne začal vstávať a preťahovať. Otriasol sa a zmizol v lese.
Otočila som sa k Akimu, ale ten už spal. Vrhla som posledný pohľad na skaly, od ktorých sa odrážalo ranné slnko a na trblietajúcu sa rieku v diaľke a ponorila som sa do nepokojných snov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 siruka siruka | 12. ledna 2015 v 21:10 | Reagovat

moc pekna povidka doufam ze budes psat dal ;-)  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama